Aké je cestovať sama? „Úžasné a dobrodružné. Spravte to aspoň raz v živote!“, obyčajne bez váhania odpovedám. Niežeby to nebola pravda. Ale už som vytesnila negatívne skúsenosti a paranoidné myšlienky, ktoré mnou vždy lomcujú. Či strach stojí za to? Áno, áno a miliónkrát áno! Čo vás nezabije, to vás posilní, veď… posúďte sami.

 

Týždeň som cestovala úplne sama po Kolumbii. Odpojila som sa od kamošov Francúzov v karibskom mestečku Taganga. Neskutočne sa vliekli a ja som mala už len posledný týždeň pred odletom z Kolumbie. Mojím cieľom bol Národný Park Tayrona (Parque Nacional Natural Tayrona). Existovali dva spôsoby ako sa tam dostať: dve hoďky busom a potom ďalšie dve peši, alebo loďou hodinu. Druhá verzia bola drahšia, ale prišla mi zábavnejšia. Keby som bola vedela, čo ma čaká…

Obrovský týpek, ako vystrihnutý z akčného filmu o pašovaní s ľuďmi, ma ráno prišiel vyzdvihnúť z hostela. Na motorke. Spýtavo som na neho zdvihla obočie. Mohutných chrapľavým hlasom povedal: „Si sama. Tak je to najrýchlejšie, a aj tak sa musíme ešte niekde staviť.“ Pochybovačne som sa usmiala, pokrčila ramenami, prikývla a nasadla.

Prefrčal šiestimi prázdnymi hrboľatými úzkymi uličkami a dvomi smetiskami, keď náhle zastavil. Zosadol z motorky a zmizol v ošarpanom domčeku. Keď som po chvíli začala zvažovať aké sú moje možnosti na útek, vyšiel von. Vliekol za sebou 2 bandasky vody, ktoré pripevnil o motorku. S úľavou som vydýchla, z čela som si utrela kvapky potu a potešene sa uškrnula. Nepredal ma! Yes!

Vysadil ma pri mini-prístave. Tu čakaj! povedal, a strčil mi do rúk zoznam s menami. Vydedukovala som, že s týmito ľuďmi sa budem plaviť do Národného parku. Hmm. Na zozname nie je ani Európan, ani Američan. Super, to nebude štandardný turistický výlet! Náhle som začula dunenie motora. Zdvihla som oči od zoznamu a uvidela ošúpanú trosku rýchlo lode, do ktorej dvaja chlapi hádzali batožinu. Úsmev mi povädol, srdce sa rozbubnovalo intenzívnejšie. Jeden z chlapov kývnutím hlavy ukázal smerom na podpalubie a zakričal novým prichádzajúcim: „Odovzdať veci! Potom dodal: Všetko! Aj osobné predmety, a pohľadom pri tom skĺzol na moju minitaštičku veľkosti zošita. Až na pár silných jedincov, ktorí si bránili veci zubami-nechtami a ani za svet sa nechceli vzdať batohov, nás donútili odovzdať celú batožinu. V záchvate súdnosti som nenápadne strčila mobil do podprsenky, kde si už trónila poistná peňaženka. Zmierená s osudom v člne pre desiatich, som čakala natlačená spolu s ostatnými pätnástimi pasažiermi, a pozerala ako náklad mizne v útrobách lode. Bude polícii stačiť fotka pasu v telefóne? A kde je najbližšia Európska ambasáda? Určite nás niekam odvlečú!!! Slovensko je chudobné, kto za mňa zaplatí výkupné?!? Prebleslo mi hlavou.

V náručí mi pristála vesta. Jéééj, takže nás nechcú utopiť v strede Karibiku. Nestihla som si vydýchnuť, keď na mňa padol ďalší smrteľný pot. Loďka sa prebudila k životu, zavyla a napriek starobe vystrelila takou rýchlosťou, že okolo nás voda svišťala a v momente nás do nitky zmočila. Na totálku! Áha. Pomaly mi docvaklo, prečo sme si mali odložiť veci. Voda mi prenikla pod záchrannú vestu k telefónu behom minúty. Našťastie jeden pasažier – typicky vojensky vycvičený Izraelčan – pohotovo otvoril igelitové vrecko a vyzbieral doň okolité telefóny. My, ktorí sme ako sardinky sedeli po okrajoch loďky, sme si pomerne úspešne spoločnými silami chránili tváre. Ale sediaci v strede boli vystavení nekončiacemu priamemu ostrému prúdu slanej vody.

Asi po hodine sme spomalili. Vzlykajúceho 11 ročného chlapca rodičia prestali utešovať už dávno. Skutočne uveril, že prežije, až keď zopár ľudí začalo, vypľúvajúc vodu, vystupovať na breh. Pre nás to ale nebol koniec cesty. Po ďalšej 15 minútovej nepretržitej sprche sme konečne dorazili do cieľa, na breh hlavného vchodu parku.

V tom momente som na všetko zlé zabudla. Pred nami sa trblietal biely piesok a azúrová voda, v pozadí vykukovali husté lesy…

O tom, ako nám počas tropickej búrky v Parku Tayrona počas tropickej búrky vytopilo stany a spadol mi na stan strom inokedy. 🙂