Čo ťa nezabije, to ťa neskutočne posilní

Rio 2 sa diametrálne sa líši od mojej prvej cesty po Brazílii. Zmenilo všetko. Hlavne môj pohľad na prekonávanie hraníc.

 Tento raz som chcela v Riu fungovať neturisticky ako miestna, u kamarátky Bethany –  Brazílčanky, hudobníčky, žijúcej v Riu celé roky. Šťastie sa mi vysmialo do tváre a súhrou okolností som sa v Riu ocitla bez peňazí a ubytka. Bethany mi síce zháňala náhradu, ale po tom, čo som v panike obvolala všetkých známych dobrodruhov som sa rozhodla, že aj ja vyskúšam Couchsurfing a budem bývať u nejakého domáceho zadarmo. Prisahala som si, že to v žiadnom prípade nebude u chlapa!

 

Týždeň pred odletom

Žiadne dievča sa mi neozvalo. To je v pohode, je čas.

 

Dva dni pred odletom

Panika. Začínam hľadať na opačnom brehu. Zmietaná pochybnosťami a predsudkami o divokom a nebezpečnom Riu de de Janeiru som kontaktovala môjho prvého Couchsurfera v živote – Fábia. Podľa očakávania za z neho vykľul šialenec. Bol ochotný vrhnúť sa do dobrodružstiev za zdravým úsudkom nielen bežného Európana, ale aj Brazílčana. Ako každý blázon milujem svoj druh a tak sme sa okamžite pobratali. Čoskoro som totiž odhalila, že pod hrošou kožou vznetlivého, impulzívneho a srdnatého blbca, mu hlboko vo vnútri blčí obrovské brazílske srdce, obalené železným čiernym humorom, ktorým si ma získal na celý život. Neostala som plánovanú jednu noc, ale týždeň. A to aj napriek tomu, že robil prípravy na osem až desať ROČNÚ cestu okolo sveta začínajúcu nasledujúci týždeň. Bola som jeho posledný oficiálny Couchsurfer. Vypratala som s ním byt a zažila zážitky „za hranicami nemožnosti“.

 

Štvrtok – Ísť či neísť?  – To je otázka.

„Katy! Zobral som ťa na viac miest ako ktoréhokoľvek iného Couchsurfera. Musíš ísť so mnou na Pedra da Gávea. Musíš! Bude to skvelé zakončenie tohto týždňa,“ nalieha na mňa už hádam po päťdesiaty raz Fábio. Snaží sa ma vytiahnuť na akúsi – podľa jeho slov – brutálnu horu, s ešte brutálnejším výhľadom.

„Fábio, nie som práve horalka a mám mizernú kondičku,“ opakujem dookola nepresvedčivé výhovorky.

„Pomôžem ti! Zvládneš to! Ja viem, že to zvládneš,“ vraští čelo a nevzdáva sa. Pri posledných slovách sa mu hlas nebezpečne zachveje vzrušením pred ďalšou výzvou.

„Tak dobre,“ zlomí ma konečne.

„Fantastické! Budeme nocovať v stane pod hviezdam. Pecka!“ nadchýna sa.

V hlave sa mi konečne ozve varovná kontrolka. Už som si myslela, že som o ňu v Riu prišla. „Nó, počkaj. Brzdi. Nebudem spať niekde v džungli medzi chrobákmi a zvieratami na obrovskej skalnatej hore! Zabudni! Vystúpime hore a potom pekne zlezieme dole v TEN-ISTÝ-DEŇ,“ zdôrazním a výhražne mu šibrinkujem zdvihnutým prstom pred nosom, aby vedel, že to myslím vážne.

„Ale…“ pokúša sa oponovať.

„Nie,“ stopnem ho sucho, „nemám očkovanie na žltú chrípku! Sú tam opice, môžem dostať ziku.“  Hlavou sa mi premávajú divoké predstavy čiernych lietajúcich chrobákov-vojakov s nezničiteľnými panciermi prehryzavajúce sa v noci do stanu, nasledované armádou pavúkov.

„Katy,“ skúsi ešte raz Fábio.

Stačí mu jeden pohľad do mojich neústupčivých očí a vie, že v tomto názor nezmením.

„Ok,“ rezignuje, „tak len výstup. Si nudná,“ neodpustí si poznámku. „Ozaj. Dnes príde ešte jedna Couchsurferka Rakúšanka. Ukážeš jej ako to tu chodí,“ dodá.

 

Piatok – Rakúšanka s blčiacimi očami

Myslím, že Rakúšanku by za normálnych okolností ani nenapadlo štverať sa na horu. Ale práve si lieči zlomené srdce od Brazílčana, ktorého spoznala v Amerike. Nasľuboval jej hory-doly a keď za ním prišla, čakalo ju nejedno prekvapenie. Pánko kadečo opomenul –  bývanie u rodičov, dlhy a poslednou kvapkou bolo zistenie, že ju podvádza s nejakou inou blondínou. Až potom to zabalila. Tak tu teraz stojí s blčiacimi očami odhodlaná nájsť stratenú hrdosť a silu, protestujúc voči akémukoľvek náznaku slabosti.

Ešte predtým, ako sa jej opýtam: „Zajtra ideme s Fábiom na takú mega horu, šesťhodinová túra. Ideš, do toho?“ tuším odpoveď.

Nemýlim sa. Rakúšanka pritakáva. Blčanie očí sa mení na šľahajúci plameň. Môj žalúdok zacíti prúser a stiahne sa. Intuícia mi hovorí, že to nebude len tak.

 

Deň S. Sobota – Stúpanie – Limity neexistujú – Šialenstvo

„Vyrážame!“ zavelí okolo deviatej Fábio.

Obúvam si tenisky, keď za sebou začujem nezrozumiteľné zúrivé bľabotanie v portugalčine.

„Prosím? Nerozumiem. Hovor anglicky,“ domáham sa vysvetlenia s rukami založenými v bok.

„Pcheee. Are you crazy? V tomto sa chceš štverať na Pedra de Gávea?“ odsudzujúco pozrie Fábio na moje bežecké tenisky.

„Buď rád, že nejdem v žabkách ako som chodila po Kolumbii,“  odvrknem. A vzápätí na neho vrhnem oslňujúci úsmev, čím len prilejem olej do rozpáleného ohňa.

„A ty máš čo?“ otočí sa k Rakúšanke, dúfajúc v súdnosť aspoň jednej Európanky.

Jej ospravedlňujúci pohľad hovorí za všetko. „Keď ja som netušila, že sa budem v Brazílii štverať niekde na horu. Čakala som pláže, slnko, Copacabanu…“ potichučky vysvetľuje.

„Ženy! Všetky ste rovnaké,“ znechutene prevráti očami. Na krku i čele mu vystupujú pulzujúce belasé žilky. „Dúfam, že máte aspoň dlhé nohavice!“

S Rakúšankou pozrieme na seba a potom na Fábia so zdvihnutými obočiami s veľavravným: čo myslíš?

„Uvedomuje si tu niekto, že ideme na ťažkú túru po džungli?!“ funí Fábio.

Otváram ústa na odpoveď, ale z prísneho pohľadu a vystupujúcich krvavých fľakov na krku usudzujem, že bude lepšie nedráždiť tigra a nechať ho rozprávať.

„Dajte si oblečenie, ktoré po túre vyhodíte. Bude tam blato, klzké kamene a komáre, keďže dva dni pršalo. Nastriekajte sa od hlavy po päty repelentmi.  Aspoň tie dúfam máte!“, fľochne na nás ďalším zlostným pohľadom.

V bielych kúdoloch, ktoré sa nestačia vyparovať, ako horlivo plníme rozkaz, Fábio,  vtelený do role profesionálneho horského sprievodcu, fakticky vysvetľuje plán výletu. „Výstup na horu je náročný. Zhruba po prvej hodine šliapania si vyberieme jednu z dvoch trás. Ak pôjdeme vľavo, budeme stúpať dlho a relatívne bezpečne po skalách až ku peknému výhľadu a rovnakou cestou sa vrátime späť. Ale…“, odmlčí sa a po chvíľke váhania zápalisto dodáva, „neuvidíte ten úžasný pohľad z druhej strany hory, ktorý by som vám tak rád ukázal! Existuje totiž druhá tajná cesta. Teda nie je tajná, len o nej málokto vie. Ak ňou pôjdeme, zažijeme tri náročné úseky. Ten prvý je najťažší.“

 

Prvé priznanie

  Fábio sa ku mne náhle otočí. „Katy…,“ hovorí  zdráhavo, „musím ti niečo povedať. Teda vám obom. Ale hlavne ide o teba.“  Struhne vážnu tvár.  Podvedome znervózniem. Ááá, je to tu. Syčanie protihmyzových sprejov ustane. Okrem zamatovej clony padajúceho dymu sa dá vo vzduchu priam hmatať elektrizujúco vypätá atmosféra. Môj žalúdok robí saltá. Už to vysyp. Povzbudzujem pohľadom Fábia. No čo je?! Lezie to z neba ako z chlpatej deky.

„Vieš,“ odkašle si. „Možno budeme v situácii, keď ťa ponesiem na chrbte.“

Hm? Toto som fakt nečakala. „Ako? Akože na chrbte?“ prekvapivo pokojne sa spýtam.

Fábio vysvetľuje: „Keď sa dostaneme do prvej tretiny výstupu, budeme šplhať po lane. A neviem či to kvôli ruke zvládneš, pretože je tam problém chytiť sa. Celkovo potrebuješ silu v rukách. Bude to náročné pre všetkých,“ vysvetlí Fábio a znova sa odmlčí.  Civie na mňa. Docvakne mi, že čaká na moju reakciu.

Ehm. Ehm, čo mám povedať? „A akú odpoveď odo mňa presne čakáš?“ hlesnem zmätene. Nie nahnevane, ani vystrašene, len zmätene.

„Musíš mi dôverovať. Že ťa dokážem vyniesť hore na chrbte, ak nebudeš vládať, alebo sa ti nebude dať.“ Povzbudený tým, že som šialený nápad okamžite nezmietla zo stola, ma začne hecovať: „Katy, ty to zvládneš. My to zvládneme!“

Prečo mlčím? Odmietni to! Davaj! Haló? Vediem vnútorný dialóg. Chcem to odmietnuť. Fakt! Ale nechcem im pokaziť výlet. Čo si nahováram?  Chcem ísť! Chcem zistiť aké mám limity. Existuje ešte niečo viac, kde sa môžem posunúť? Nie. Nie. To je príliš. To nemôžem! „Fábio. Ja…“ hlas mi skĺzne pri je ho dychtivom nádejajúcom sa pohľade. Zmením názor, zhlboka sa nadýchnem a poviem: „Vieš, že ti verím. Som v tvojich rukách. Môj ŽIVOT je v tvojich rukách. Ale neviem aké sú moje limity. Nikdy som na tej hore nebola. Nemám tušenie či to zvládnem. TY mi musíš povedať, či to zvládnem. Musíš rozhodnúť za mňa. Je to na tebe. Ak povieš, že na to mám, tak to spravím. Vieš, že som dosť šibnutá na to, aby som to spravila,“ vyklopím zo seba.

Tvár mu rozjasní úsmev ako melón.  „Fuck off, Katarína! Keď bude treba prenesiem ťa! Je to fakt dosť drsné a ty máš krátke nohy. Ale si ľahká. Viem, že to dáš! Ja som dosť silný na to, aby sme to zvládli bez ťažkosti. Let´s go! Ideme, “ uzatvorí debatu. Nádych. Výdych.

Autobusom prejdeme jednu favelu rozprestierajúcu sa na vysokých kopcoch. Uši mám zaľahnuté z neustáleho stúpania do výšky. Už sme vystriedali tri autobusy!  Podozrievam Fábia, že si z nás len uťahuje a autobus nás nakoniec vyvezie len na nejaké úbočie s pekným výhľadom. Neverím, že by bola hora taká vysoká. Autobus sa prediera pomedzi hustnúce smaragdové a fľaškovo zelené stromy až zastane na prašnom parkovisku, kde sa cesta stráca v džungli kopcov ťahajúcich sa všade okolo nás. „Tam ideme,“ povie Fábio a ukáže na vrchol najvyššieho z nich, na ktorom sa týči len hodvábne hladká masívna skala. Špičku nie je zreteľne vidieť, lebo sa skrýva v bielo-sivých oblakoch.

Časť druhá:https://konverzuj.sk/rio-de-janeiro-2/