Tam ideme? Moja tvár hodí rovnaký odtieň ako sivasté oblaky.

Vyrážame vpred. Stúpame s ľahkých krokom. Možno nás len Fábio podcenil, utešujem sa. Alebo nás chcel vyľakať, aby sme boli pripravené na všetko?  V úvahách ma preruší náraz do jeho chrbta. Zastal a šepká: „Počkajte tu a buďte ticho. Pohnite sa, až keď vám dám znamenie. Skontrolujem či nehrozí nebezpečenstvo.“ Po tridsiatich sekundách sa vracia a kývne na nás, aby sme pokračovali.

„Ehm. Aké nebezpečenstvo?“ trúfam tíško opýtať sa napriek tomu, že vopred tuším, že odpoveď nechcem počuť.

„So zvieratami je to v pohode. Počas dňa sú plaché. Lesy nie sú husté. Na čo si ale musíme dávať pozor sú pytliaci a hlavne lúpežníci a priekupníci.“ Lúpežníci?! Docvakne mi, že som v Latinskej Amerike. V džungli, ak mám byť presná. Aha. Je možné, že tu niekde varia drogy. Čím vyššie a hlbšie stúpame do lesa, tým častejšie Fábio odbieha a načúva zvukom prírody. Či je len paranoidný, alebo nám reálne niečo hrozí, netuším. Priklonila by som sa k paranoji, keby Fábio nemal dlhoročné skúsenosti sprievodcu a dobrovoľníka v týchto horách.

 

Les načisto zhustol. Cez štrbinky sa svetlo prediera len občasne. S úľavou zisťujem, že mám lepšiu kondičku ako som predpokladala. Aj po dvoch hodinách neustáleho stúpania po koreňoch stromov sa cítim pomerne sviežo. Nízky vzrast je mi tu výhodou, lebo z cesty nemusím odpratávať ťažké liany ťahajúce sa zo stromov a vytvárajúce pevné siete tesne nad našimi hlavami. Zvádzam so sebou vnútorný boj zakaždým, keď sa dotknem slizkého, alebo pohyblivého výčnelku. Ignorujem podozrivé šušťanie z každej strany a v tichosti napredujem za Rakúšankou. Fábio sa nám stratil niekde vpredu. Napriek tomu, že voláme jeho meno, neozýva sa. Dáme si jednu, dve pauzičky. Šliapeme ďalšiu pol hodinu, keď konečne zazrieme čakajúceho Fábia. Na tvári ma mačovsko-ochranársky výraz. „Teraz je čas rozhodnúť sa.  Ktorou trasou sa vydáme?“ povie hlbokým hlasom.

S Rakúšankou pozrieme na seba. Po rozhovore bez slov obe prikývneme. „Vpravo,“ povieme naraz.

 

Akcia – mission impossible

              „Ste drsné! Cool!“ Fábio je nadšením celý bez seba.  Vzápätí zahlási: „Pôjdeme skratkou.“ Ukáže kamsi dohora na neexistujúci chodník. Fasa. Nevýhoda krátkych nôh sa už začína prejavovať. Stúpame po koreňoch stromov ako po schodoch. Niektoré siahajú až do výšky pásu. Rakúšanka nemá najmenší problém. S ľahkosťou sa škriabe hore aj bez Fábiovej pomoci. Na počudovanie ani ja nezaostávam. Koľko ešte? Netuším koľko času uplynulo a ako ďaleko sme. Vlastne ani kde smerujeme. Zrazu sa pred nami vynorí malá čistinka so skutočné nádherných výhľadom. Zdvihnem pohľad o niečo vyššie a dôjde mi, prečo má Fábio obavu o môj výstup.

 No way. V žiadnom prípade. Predo mnou sa týči strmá skala výšky zhruba druhého poschodia. Niekde uprostred visí lano, ktorého koniec mi nesiaha ani po hlavu. Zamrznem s otvorenými ústami. Rupne mi cievka a miesto paniky sa ma zhostí neuveriteľný pokoj. Začne mi cukať kútikom, až vybuchnem do smiechu. Hrozne sa smejem.  „Hahahahaaaaa.“ Fábio s Rakúšankou na mňa pozerajú ako na blázna. A aj som sa zbláznila, ak chcem toto dať. Vlastne Fábio sa zbláznil! Ako môže vôbec pomyslieť, že by som TOTO zvládla? „Hahahahaaaaa.“ Ďalší záchvat smiechu. Absurdnosť situácie mi nedovoľuje prestať. Veď aké sú možnosti? Po prvé – týpek si ma hodí cez plece a vyšplhá spolu so mnou bez istenia po hladkej skale. Po druhé – vyšplhám sa po lane na trojmetrovú skalu viac-menej jednou rukou. Pričom som to v živote nerobila. Ešte aj na telesnej som bola oslobodená od šplhania.

Ťažká okrúhla kvapka mi dopadne na plece. A hneď za ňou ďalšie. Prší? No super. Čo ešte?  Pozriem nad hlavu a skutočne vidím hrozivo sa ťahajúce špirálovité oblaky, prúdiace jeden za druhým až k vrcholu hory, ktorý, mimochodom, stále nevidím. Stres úplne opadol.

„Katy, chceš to skúsiť, alebo ťa vynesiem?“ preruší moje myšlienky Fábio.

„Skúsim to,“ rozhodnem sa rýchlo.

„Ok. Takže najprv pomôžem tebe a potom sa vrátim späť pre Rakúšanku,“ dáva inštrukcie.

Ok, ale ako to spravíme. Však to sa nedá. Je to nemožné.  Aby som to zvládla, tak sa budem musieť zaprieť o tú hladkú skalu, vyšvihnúť nohu nad hlavu a vyšliapať po nej hore.

Fábio sa postaví vedľa mňa. Posmeľuje ma iba to, že je riadne vysoký a ramená má také široké, že by som si na ne pokojne mohla sadnúť. Mierne pokrčí koleno, predkloní sa a zopne ruky, aby mi dlhočiznými rukami vytvoril žeriav. Napriek horúcemu letnému počasiu cítim, ako mi na chrbát stúpa studený pot. V tom momente vypnem. Všade okolo je ticho, nikoho a nič nepočujem. Som vo svojej bubline. Hlava sa mi vyčistila a celú situáciu pozorujem a hodnotím akoby môj duch bol o kúsok vyššie nad telom a riadil telo, ktoré len mechanicky bude vykonávať pokyny.

Pokojne pokladám chodidlo do Fábiových zopnutých dlaní. Každá dlaň je väčšia ako moja teniska. Pripomínajú pecne chleba.  „Keď budeš pripravená, povedz. Na tri ťa vyhupnem hore. Pokúsiš sa držať lana na stene, kým sa vyšvihnem po skale hore a vytiahnem ťa.“

„Ok. Ok. Poďme na to. Jedna-dva-tr….“. Musím to dať na prvý pokus. Nebudem mať dosť sily na ďalšie. Teraz alebo nikdy. Preblesne mi hlavou. „…íííí´“, odrazím sa, vyskočím čo najvyššie, zavesím sa  na stenu a držiac sa jednou rukou lana hompáľam nohami vo vzduchu.

Fábio ma pustí a popri mne sa svižne škriabe po uzučkých špáročkách, ktoré len sotva stačia ako opora pre stúpanie. Popritom ma psychicky podporuje. „VYDRŽ!“, kričí. „UŽ TAM BUDEM!“

Celé to netrvá dlhšie ako minútu. Ale mne to príde ako večnosť. Bojujem so skalou a sama so sebou. Hrabem nohami ako škrečok o koliesko. Stále dookola zo zotrvačnosti. Snažím sa nevzdať. Teraz, alebo nikdy. Keď si myslím, že už-už spadnem dolu, Fábio ma z boku chytí za členok. Mám moment na vydýchnutie. „Áááw,“ kričím uvoľňujúc prebytočnú energiu, „ja to nedokážem. Už sa nevládzem držať.“ Fábio ma nepúšťa a mne sa konečne podarí nájsť malú vypuklinu na skale. Celý (neexistujúci) sval na ľavej ruke sa mi roztrasie. Triaška postupne prechádza do celého vysileného tela. Keď sa dostáva ku kolenám, spravím posledný pokus. Pravou nohou sa z celej sily zapriem o Fábiovu ruku ako o schodík a vytiahnem ľavú nohu pod bradu.

„Dobreeee! Musíš sa ešte kúsok vytiahnuť. Ja vyleziem hore a ty sa musíš dotiahnuť za mnou.“ Fábio sa posúva vyššie, ale ešte stále chýba kus – tak na dĺžku jednej ruky – aby bol schopný vytiahnuť ma hore.

Jednou rukou? Zúfalstvo v ošiali nahradí iné pocity. Nahnevanosť, zúrivosť až nasranosť. Musíš! Musíš! Musíš to skúsiť! Ziape mozog. Telo predbieha hlavu. Nebadane – milimeter po milimetri sa priťahujem jednou rukou do výšky. Moje ja sa len pozerá z výšky s otvorenými ústami.  Noha sa vyhupne nejakým spôsobom nad moju hlavu. Tesne na dosah Fábiovej ruky. Fajn, keď nič iné vytiahne ma za nohu. V tom momente sa mi však podarí pozbierať posledné zvyšky energie, ktorú presuniem do nôh. Zapriem sa a na tej jednej ruke sa celou váhou a silou vôle pritiahnem hore, až si lano držím pevne pritiahnuté k hrudi. Pravou rukou opäť našmátram nejakú štrbinku o kúsoček sa posuniem ešte vyššie a tu už mi Fábio pomôže dotiahnuť všetko do úspešného konca.

Zdola si ide hlasivky vykričať zvyčajne rezervovaná Rakúšanka. „Áno. ÁNÓO!“ Aj ju zasiahol ošiaľ. Skáče ako keby ona sama vyšla hore.

Rozstrapatená sa horeznačky v tráve smejem na tyrkysovú oblohu. Najťažší úsek je za nami. Len na pár sekúnd sa zastavíme, aby sme sa pokochali výhľadom a Fábio nás ženie ďalej. Vyjdeme o kúsoček vyššie a naskytne sa mi jeden z najneobyčajnejších pohľadov z Garganta do Céu alebo Pico dos Quatro ako sa toto miesto nazýva:

Deň plný priznaní. Priznanie 2

Cesta nekončí. Prší intenzívnejšie a keď vystúpime na vrchol, tak nás víta len mliečna hmla. Žiaden výhľad. Ale v tej chvíli je to jedno, o to nejde. Posunula som svoje limity niekam, kde som netušila, že môžu byť. „Katy, dokázala si to. Sama! Som na teba pyšný. Máš väčšie gule ako som si myslel,“ skríkne uznanlivo Fábio a na striedačku mnou trasie a tuho objíma. „Baby, viete čo? Sú len traja ľudia, ktorí so mnou šli touto cestou. Všetci ostatní sa báli. Jeden Peruánec, ale ten má prešliapané iné pohoria a vy,“ priznáva Fábio.

„Robíš si srandu!“

„Nie, dokonca aj ja, keď som tu šiel prvýkrát, tak som sa vrátil pre vybavenie. Odvtedy som to vyšiel už toľko ráz, že poznám každý kamienok, ale ten prvý raz som to neriskol,“ povie.

Bez komentára.

 

Cesta dole

 „Stmieva sa. Nemali by sme ísť pomaly dole? Koľko nám bude trvať cesta?“

„Hej, poďme. Ešte nás čaká jeden náročný úsek. Poprchá, tak to odhadujem na nejaké dve hodinky.“

Sánka mi padne dolu. „DVE HODINY? Myslela som, že to bude rýchlejšie smerom dole. Však už skoro tma!“

 Zbehneme zhruba do polky kopca, keď sa pred nami otvorí čistinka. Rozplývam sa ďalším očarujúcim výhľadom, kým nepristúpim bližšie k okraju. Nevidím žiadnu cestu. Len impozantné,  oblé  masívne hladké skaly, končiace až lesnou čistinkou hlboko pod nami. Fúh, tu by som nechcela spadnúť. Pomyslím si.

„Kadiaľ pôjdeme dole?“ opýtam sa znepokojene.

„Tadiaľ,“ ukáže Fábio na šutre, ktoré som ešte pred minútou obdivovala. Už sa mi nezdajú také impozantné.

„Akože TADIAĽ?! Zbláznil si sa? Však to je strmhlav. Veď nemáme žiadne pomôcky. Stačí, keď sa šmykneš a si mŕtvy. Sám si povedal, že je popršané,“ kričím na neho.

„Pokoj,“ prevráti Fábio očami. „Ja pôjdem zakaždým pred tebou, zleziem kúsok a ty sa  ma zachytíš.“

„Prosím? Ako ZACHYTÍM? Akože skočím do vzduchoprázdna a dopadnem na teba?“

„V podstate áno. Ale nemusíte sa ničoho báť. Robil som to tu už minimálne sto ráz.“

Zabila by som ho na mieste, keby nebol jedinou (aj keď mizivou) šancou ako sa odtiaľto dostanem živá. Pozriem opäť dolu, aby som sa utvrdila, že sa mi nesníva. Zbadám, že nie sme jediní šialenci, ktorí sa vydali touto cestou bez výbavy. Naším smerom sa svižne štverá starší ujo. Akoby nestúpal po strmom teréne, ale po rovnom teréne. Fábio sa s ním dáva do reči. „Pán je tu miestny,“ tlmočí Fábio, „a pretože sa už stmieva ponúkol nám pomoc zísť dolu. Aby sme nemuseli strácať čas.“

Rakúšanku si berie na starosť Pán Miestny a mňa Fábio. „Tak poď už. Len sa neboj. Lebo keď sa budeš báť, tak nás zraníš oboch. Uvoľni sa a pusti sa,“ dáva mi inštrukcie Fábio.

„UVOĽNI SA A PUSTI??????!!!! ZBLÁZNIL SI SA?“ revem na neho. Ok. Ok. Hnev mi nepomôže. Nádych výdych. Ok. Ok.

„SKOČ UŽ!“ kričí Fábio strácajúc so mnou trpezlivosť.

„VEĎ UŽ IDEM! SHUT UP! Waaaaaa,“ pustím sa stien, pololetím a pološúcham sa po zadku dole po vlhkej stene a zastaví ma až pád na Fábiov chrbátisko. Nohami sa obkročmo zaseknem z každej strany.

„Perfect Katy. Vedieš si skvele,“ hovorí upokojujúcim chlácholivým hlasom Fábio,  „teraz sa ma drž pevne okolo krku. Nechytaj sa žiadnych skál, len sa drž mňa.“

Pomaly sa šúchame dole po skalách. Respektíve JA sa šúcham. Fábio, na to, že má na krku zavesené škrtiace bremeno, elegantne zostupuje dolu. Naraz spraví prudký pohyb. Kamene okolo padajú, valia sa do hlbočiny jeden za druhým. Prach sa víri. Ruky mi automaticky vyletia do vzduchu a chytia sa skál. Zastaneme.

„Čo robíš? ČO SOM TI POVEDAL?!“ snaží sa neziapať po mne Fábio.

„Aby som sa ťa držala. Veď už už,“ poslušne odpovedám, a opäť ho zdrapnem za krk.

Mám pocit, že zostup trvá celú večnosť. Zakaždým Fábio o nepatrný kúsok zíde nižšie a ja padám a padám ako keby som sa viezla v pokazenom výťahu. Ale všetko má svoj koniec a my konečne dostúpime na sviežu dažďom zmáčanú trávu.

 

Nikdy si nemysli, že si doma, kým nie si v posteli.

Vydýchnem si. Pozriem s rešpektom na horu, ktorú sme zdolali a odvraciam oči pred ceduľou s ostrým červeným textom: DANGER! SEVERAL PEOPLE DIED HERE! (Nebezpečenstvo! Niekoľko ľudí tu zomrelo!)

Radšej sa otočím a nasledujem zvyšok do starého známeho lesíka. Dostaneme sa na rázcestie, takže máme zhruba hodinu cesty pred sebou. Cestou dole nám Fábio rozpovie príbeh, z ktorého mrazí po chrbte: „Pred pár rokmi tu prepadli jeden pár, ktorý tu stanoval. Chalana zabili hneď, dievča znásilnili. Nahé, otrasené a podchladené sa doplazilo späť do dediny. Prežila to.“ Ani jedna z nás nepovie ani slovko. „Nebojte, nič sa nestane. Ale pre istotu budeme opatrní a budeme kontrolovať ovzdušie, aby sme sa vyhli prípadným problémom,“ usmeje sa.

Usmejem sa späť. Ja už sa vidím niekde inde, v suchej posteli. Mne už je všetko jedno. Čo sa ešte môže stať?

Veľa.

Ani husté stromy nás nedokážu uchrániť pred dažďom, ktorý sa neustále zintenzívňuje. Predierame sa cez konáre. Cesta nadol je omnoho náročnejšia vzhľadom na šero a klzkosť. Neodvažujem sa už pýtať ako ďaleko sme, koľko ešte, a či máme baterku.

„Rakúšanka, máš telefón? Potrebujeme viac svetla,“ opýta sa Fábio.

Áha. Tu mám odpoveď na to, či máme baterku.

„Mám,“ odpovie Rakúšanka.

Podvedome bez dohody sme zrýchlili tempo na maximum. Ja už si nerobím starosti s kráčaním. Väčšinu času sa len šúcham dolu svahom. Aj tak by som spadla na blate. Fábio kráča pred nami a svieti nám popod nohy. Pri jednej z otočiek hlavou, však zle dostúpi a vytkne si členok.

„Áaaaussss,“syčí Fábio. Darí sa mu dostúpiť na nohu, ale zjavne má bolesti. Na tomto mieste už mal nohu zlomenú, a už predtým si slušne ublížil na koleno. Napriek tomu kráčame ďalej. Neviem či to Fábio zvládne a nechcem si ani predstaviť, čo sa stane, keď nám dôjde baterka na telefóne. Koľko môže asi tak vydržať? Premýšľam. Do toho padnem raz ja, raz Rakúšanka. Snažím sa nezakričať zakaždým, keď sa zľaknem pádu, aby som nešírila zbytočnú paniku.

Rup. Rakúška padá. „Áu!“ Zvolá a tiež si chytá členok. Našťastie to nie je nič vážne a hneď pokračujeme v ceste.

Do čerta. Tak ak budem ja musieť dôjsť pre pomoc, tak sme načisto nahratí. Veď ja neviem ani či máme ísť hore, alebo dole. Prekvapivo totiž miestami neklesáme, ale stúpame.

„Ááá,“ zareve Fábio. Opäť zle došliapne a už sa mu nedarí zakrývať krívanie.

Započujem zvuky a pred nami sa zajagá svetielko, ktoré mi vysuší narastajúcu slzu v oku. Konečne výlet končí. Vyčerpaní sa doplazíme na zastávku. Zoberieme len jeden autobus, ale ešte pol hodinu kráčame cez mesto než prídeme k Fábiovi. Po večeri a sprche ideme rovno spať. Z vyčerpania nevládzem Fábiovi nadávať a len šepnem: „Čo si si myslel? Mohol si nás zabiť. Nemali sme žiadnu výbavu, ani len baterku.“

„Čo chceš? Veď si živá! Sľúbil som, že sa vrátite celé. A ste celé. Tak čo?“ pozrie na mňa nechápavo.

Len zavrtím hlavou. Nemá cenu sa hádať. Môžem ho zabiť ráno. „Dobrú noc,“ poviem.

časť prvá: https://konverzuj.sk/rio-de-janeiro-1/